Zavretý týždeň v tme
Je nedeľa ráno, posledný deň pobytu. Sadám si na meditačnú podušku. Dlho však nesedím. Cítim, že dnes už meditovať nemá význam. Postavím sa a idem ku dverám, kde rukou nahmatám ťažký záves, ktorý po odhrnutí odhalí čiaru svetla. Aj keď je to len málo svetla, ktoré sa predralo cez úzku štrbinu popod dvere, nedokážem sa naň pozerať priamo. Chvíľu tam len tak stojím a zvykám si na toto narušenie toho, v čom som bol celý týždeň. V „tme“.
Na miesto pobytu som prišiel pred siedmimi dňami, v nedeľu popoludní. Privítal ma usmiaty majiteľ chatky, ktorý sa podľa jeho slov pokladá len za „opatrovníka“ a nie učiteľa ani majstra. Po krátkom zoznámení sme zamierili rovno do chatky, kde som mal stráviť týždeň svojho života v úplnej tme. Musím sa priznať, že som toho veľa o pobyte v tme nečítal. Dozvedel som sa o tom od českého herca Jaroslava Dušeka a okamžite ma zaujala možnosť spoznať seba samého vystavením sa práve týmto podmienkam. Vždy sa mi dobre meditovalo v noci, a už ako dieťa som vyhľadával úplnú tmu (skúšal som ju vytvoriť v posteli pomocou deky, ale stále prenikalo trochu svetla). Dojmy a skúsenosti iných ľudí ma nezaujímajú, preferujem osobnú skúsenosť a preto som tieto informácie nevyhľadával. Tento pobyt som našiel na internete a vybral si ho ako jeden z mnohých, ktoré tam ponúkajú.
Priestor na meditáciu
Chatka, ktorú mi majiteľ ukázal, má dve miestnosti. Jedna je vlastne chodba, v ktorej je záchod, umývadlo a sprchový kút. V druhej miestnosti je posteľ, radiátor, niekoľko meditačných vankúšov (ktoré však nepoužijem, lebo som si priniesol vlastný), deka, a dve poličky. Na jednej je umelohmotná miska s dvomi lyžičkami, veľkou a malou, pohár na vodu, sklenený džbán na vodu, kovová miska s jablkami a jedno veľké vrecko s müsli so sušeným ovocím. Na spodnej poličke je rádio a cédečká v obale. Obal s niekoľkými CD je zmesou ezoterickej hudby od „tvorcov krídel“ a na samostatných CD v obaloch sú nahovorené texty od rovnakých autorov.
A čo teraz?
S manželkou som sa rozlúčil bozkom a spýtal som sa, či chce odprevadiť k autu, ktorým ma priviezla. Odpovedala, že cestu nájde. Vzápätí som si uvedomil, že som to mal jednoducho urobiť a nepýtať sa. Táto myšlienka ma mrzela ešte dlho po tom, ako majiteľ zavrel dvere a zamkol (kľúčik od chatky som mal k dispozícii, zavesený pri dverách). Po zamknutí som si sadol na posteľ. „A čo teraz?“ povedal som nahlas. Vyplniť čas hraním šachu na tablete sa nedá, rádio púšťať nechcem (predsa len som chcel okrem tmy aj ticho), čítať sa tiež nedá. „Hm...“ V mysli sa vynára jedna myšlienka za druhou. Prečo som neodprevadil manželku k autu a neobjal ju? Prečo som jej nezaželal bezpečnú cestu? Mal som jej povedať, aby zavolala opatrovníkovi, ktorý by mi povedal, že prišla domov v poriadku. Pozerám pred seba, no vidím len množstvo svetelných škvŕn, ktoré ako záves bránia vidieť tmu. „To je pozostatok svetla, mozog si na tmu musí zvyknúť,“ pomyslel som si, „za chvíľu to prejde...“. Neprešlo. Clona chumáčov svetla sa mi objavovala pred očami až do stredy poobede. Dovtedy som čas vypĺňal meditáciou na poduške, meditáciou na posteli v polohe ležmo, pololežmo, alebo sedením. Snažil som sa byť „tu a teraz“, ovládnuť myseľ nemyslením. Túto moju činnosť občas narušil opatrovník, keď mi priniesol v prvý deň večeru (výdatnú zeleninovú polievku s veľkými kusmi zeleniny, presne tak ako to mám rád), v pondelok a všetky ďalšie dni obed. Jedlo bolo výborné, no na môj vkus trochu veľa, čo sa prejavovalo častým vyprázdňovaním a pocitom plného brucha. Vždy na obed som dostal dva plné kastróliky, ktoré som si rozdelil na obed a večeru.
Prečo si tu?
Tak ako prvý deň, ešte za svetla, aj v utorok na obed sa ma opatrovník spýtal či niečo nepotrebujem a položil mi zákernú otázku: „Prečo si tu?“ Túto otázku sa spýtal aj v pondelok, utorok aj v stredu. A vždy som mu dal inú odpoveď. Prečo som vlastne tu? Jedna z odpovedí bola: „V Ázii ľudia môžu ísť do kláštora, ale tu nie. Toto je môj kláštor. Ticho, tma, meditácia...“ Bez rádia či hudby som vydržal do stredy. V stredu mi opatrovník navrhol, aby som si pustil cédečko, ktoré tam je pripravené. Po jeho odchode som ešte nejaký čas váhal a zvažoval, či budem v tichu, alebo nie. No už bola streda a môj duchovný zážitok sa stále rovnal svetlej záclone pred očami. Tak čo môžem stratiť? Vybral som cédečko z obalu a pustil. Ozvala sa typická ezoterická hudba, na ktorú som však nemal vôbec náladu. CD som vrátil do obalu a vybral jedno zo samostatne balených cédečok. Ozval sa príjemný ženský hlas podfarbený hudbou: „Manifest zvrchovanej jednoty. Žiadny priestor nie je zvrchovanejší než iný. Žiadna bytosť nie je duchovnejšia než iná...“. Ľahol som si na posteľ a počúval. A vtedy sa začala biela hmla rozplývať. Priestor sa začal prečisťovať. Bielu hmlu vystriedali trojrozmerné objekty plávajúce v priestore, jemne osvetlené žltooranžovým, resp. jantárovým svetlom bez konkrétneho zdroja. Vodopády, oblaky... rotujúce nedefinované predmety a lezúce tvory.
Let vnútornou jaskyňou
Z času na čas, niekde od pravého spánku, začalo silno pulzovať biele svetlo a úplne rozžiarilo priestor predo mnou, takže sa lietajúce predmety a tvary stratili. Po pulzovaní prišla aká taká tma, v ktorej sa po čase znovu začali objavovať všemožné tvary. Už som nerozoznával, čo letí a čo nie. Iba hmat poskytoval pocit stálosti (posteľ podo mnou), ale v mysli som letel rovnako ako všetko letelo okolo mňa. Bola to rozsiahla krajina. Stále sa meniaca jaskyňa, v ktorej som letel rôznymi krajinami. Sem-tam sa v priestore objavili letiace guľovité tvary ktoré sa vzápätí stratili. Rovnaké guľovité tvary sa objavili aj v štrbinách jaskyne, akoby tisíce bytostí kráčali v nekonečnom rade odniekiaľ niekam. Približoval som sa ku skaliskám, na ktorých boli domčeky ako niekde v Tibete, ale nič sa nedalo obzrieť si bližšie. Niečo ma buď odvialo preč, alebo sa stratilo, alebo sa zmenilo na niečo iné a ovládať let som nedokázal. Po čase som začal rozoznávať jednotlivé „krajiny“ tento jaskyne. V jednej boli lezúce tvory, mravce, stonožky, pavúky, chobotnice, trilobity a mnoho ďalších. Avšak nič, čo by sa dalo „podržať a poriadne si obzrieť“. V ďalšej krajine boli vodopády a valiace sa a tečúce rieky. V ďalšej krajine boli skaliská s jaskyňami, niekedy so stĺpmi a ozdobnými rímsami pri vchode, domčeky s prístupovými cestami a bránami, skalné rímsy, na ktorých boli usadené guľovité tvary ako nejaké bytosti, ktoré tam sedia a pozerajú sa do okolitého priestoru. Cestičky vedúce od domčekov do jaskýň, alebo okolo priepastí niekam ďalej do údolí. Občas sa objavil aj väčší tvor. Myška v diere, jeleň s krásnymi parohmi, slon, gepard... Pozdravil som ich a obdivoval, kým sa mi nestratili z dohľadu. Skaliská a bralá sa menili na oblaky, v ktorých sa niekedy ukázal otvor, ktorý som vnímal ako cestu von z tejto jaskyne. Avšak takmer vždy sa znovu zacelil alebo sa otvor zmenil na ďalšiu časť jaskyne. Občas sa v priestore ukázalo niečo ako špirálovitá galaxia, ktorá nasávala okolitú hmotu. Letel som okolo nej a premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby ma nasala dovnútra.
Oddych od meniacich sa obrazov
Rovnaká vízia mi ostala až do nedele. Rozdiel bol iba v tom, že po čase ma prestali páliť oči a už som sa na to celé pozeral bez akýchkoľvek problémov, tak ako sa bežne pozerám na tento krásny farebný svet. Po čase som si potreboval od týchto obrazov oddýchnuť, ale len tak sa to nedalo. Zatvorenie očí nepomohlo, obraz sa vôbec nemenil. Avšak spôsob som našiel. Pri meditácii som upriamil pozornosť „do vnútra“ a vtedy som si dokázal od meniacich sa foriem a letu oddýchnuť, avšak toto bolo len dočasné riešenie, ktoré mi vydržalo len počas sústredenej meditácie. Pri meditácii do vnútra som akoby pristál a usadil sa na niektorej z plošín. Sedel som tam a periférne vnímal priestor okolo seba, avšak nesmel som na tento priestor presunúť celú pozornosť, lebo by som znovu začal letieť. Pri dlhšej meditácii do vnútra sa začal priestor prečisťovať iným spôsobom. Akoby som sedel v miestnosti alebo v kine, vnímal som jej steny, strop... Ďalším oddychom od meniacich sa obrazov bol spánok, po ktorom som vnímal tento meniaci sa priestor vždy trochu uvoľnenejši.
Koniec týždňa
Zrak si zvykol na svetlo v štrbine pod dverami. Preto som vrátil hrubý záves nazad na svoje miesto a iba hmatom a so zavretými očami som odomkol dvere a otvoril ich. Otočil som sa a otvoril oči. Svetlo prenikalo cez záves len veľmi jemne, ale stačilo to, aby som začal rozoznávať tvary predmetov okolo seba a steny chodby. Postupne som si zvykal na svetlo. Nakoniec som sa pozrel na krásne zelenú trávu a nádhernú žltú farbu kvetu rastúceho pri chatke. Farby boli neuveriteľne krásne. Prirodzené a nemeniace sa. Nič sa nemenilo. Všetko malo svoj tvar, farbu a krásu.
Na čo to bolo dobré?
Prvá fáza, ktorá trvala do stredy poobedia, bola o pustení sa vonkajšieho sveta a privyknutí si na nové prostredie.
Druhá fáza bola o otvorení zraku vnútornému svetu a privyknutí si naň, čo bola v mojom prípade streda a štvrtok.
Tretia fáza začala v piatok a prejavovala sa zvýšenou aktivitou, akoby som niečo vo svojom vnútri spaľoval (pocit jemného vibrovania v rôznych častiach tela, pričom na mentálnej úrovni som mal chuť smiať sa a robiť vtipy). V sobotu prišla štvrtá, posledná fáza, upokojenie a meditačný stav bez snahy či dokazovania. Čo horelo, teraz dohasínalo. Nemal som chuť rozprávať, ba ani myslieť. Len byť. Táto skúsenosť vo mne zanechala úctu k tejto duchovnej technike pre jej prirodzenosť a jednoduchosť, a uvedomenie, že sme úplne prirodzene schopní vnímať oveľa viac, ako si myslíme. Keď príde ten správny čas, určite si to znovu zopakujem. Verím, že mi tma ešte má čo ukázať z toho, kým v skutočnosti som.