Ako ušiačik zdolal svoj strach

Veľká prekážka

Zajačik ušiačik dnes ráno vyskočil zo svojho teplého pelechu správnou labkou. Od rána sa mu všetko krásne darilo. Od mamičky nachystaný šalátik s mrkvičkou zjedol úplne všetok. Cestou do lesnej školy stretol svojich najlepších priateľov, našiel krásny kamienok, ktorý si odložil, aby ho neskôr ukázal doma, a dokonca, hneď na prvej hodine počítania, správne zrátal všetky jabĺčka, ktoré mu dala počítať pani učiteľka sova.

O to viac sa tešil na ďalšiu hodinu, telesnú výchovu. Ušiačik miloval beh a skákanie a takto mohol preskákať hoci aj celý deň. Pán učiteľ klokan prišiel trošku neskôr, asi preto, že zo sebou niesol niečo na svojom ramene. Všetky zvieratká v triede si tú vec zvedavo obzerali. Pán klokan ju položil na cestičku po ktorej zvieratká zvykli behávať a niečo s ňou začal robiť. Bola to taká zvláštna doska na dvoch stojanoch. Keď ju priniesol bola asi tak vysoko ako ramená pána klokana, ale pán klokan ju nejako dokázala dať nižšie. Keď skončil s nastavením výšky tej dosky, otočil sa a prehovoril na zvedavé deti

"Deti, behať už viete, ale v lese aj na lúkach je mnoho prekážok, ktoré musíte vedieť pri behu preskočiť, a to si dnes budeme nacvičovať".

Ušiačik miloval skákanie a veľmi sa tej novej hre pána klokana tešil.

Pán klokan zradil zvieratká do radu a nechal každé zvieratko aby sa rozbehlo a preskočilo prekážku. Ako prvá šla líštička. Rozbehla sa a elegantným skokom preletela ponad prekážku a dopadla na svoje predné labky tichúčko a jemne, akoby tam ani nebola. Za ním šiel vĺčik. Prekážku zdolal s rovnakou ľahkosťou ako líštička. Takto sa vystriedalo niekoľko zvieratiek až prišiel rad na ušiačika.

Ušiačik sa rozbehol ako vždy, ale ako sa približoval k prekážke, mal pocit, akoby sa začala zväčšovať. Čím bol bližšie, tým viac sa mu zdalo, že je väčšia a väčšia a jeho nohy u začali oťažievať. Keď dobehol až ku prekážke, tak mal labky tak ťažké, že sa vôbec nedokázal odraziť a skočiť. Takto zajačik zastavil pred prekážkou.

Stál tam a mal pocit, že sa na neho pozerá celá trieda a smeje sa mu. On zajačik, majster v skákaní, sa bojí preskočiť prekážku! Sklonil hlavu a ani sa nechcel pozrieť na svojich spolužiakov. No nikto sa mu nesmial, deti sa pozerali na pána klokana, ktorý prišiel k ušiačikovi.

"To sa stáva ušiačik" povedal mu, "niekedy sa nám zdajú prekážky väčšie ako v skutočnosti sú. Vráť sa a skús to znovu, dobre?".

Zajačik odcupkal nazad. Prekážka bola zas taká malá ako pred tým, "To musím preskočiť" povedal si a smelo sa rozbehol. Ale akoby to bolo niečo zakliate, ako sa k prekážke približoval, znovu začal mať pocit že väčšia a začínal mať strach, že sa pri preskoku o ňu potkne a škaredo spadne. A tak aj druhý pokus ostal s rovnakým výsledkom ako ten prvý. Ušiačikovi bolo do plaču. Taká hanba! Čo si o ňom teraz budú myslieť jeho priatelia! Zajačik ktorý nevie skákať! V očkách sa mu ukázali slzy a so zvesenými uškami sa zajačik pobral preč. Pán klokan ho nechal odísť a ostatné zvieratká postupne prekonali prekážku. Niektoré na prvý krát, niektoré sa tiež zľakli, ale na druhý či tretí krát ju prekonali všetky.

Pomoc pána učiteľa klokana

Zajačik sedel pod stromom a sledoval ako sa všetkým darí prekážku prekonať. O to viac sa hanbil za to že sa tak bojí. Nechápal to a bolo mu veľmi smutne a stiesnene. Keď pán klokan ukončil hodinu, zvieratká sa pobrali domov, lebo to bola posledná hodina v tento deň. Aj zajačik sa teda postavil a chcel odísť. Ušiačik sa tiež pobral domov a chcel obísť celé ihrisko, ale pán klokan si ho zavolal k sebe.

"Uško" oslovil ho pán klokan, "chápem ako sa cítiš. To sa stáva, našťastie poznám metódu ako ten strach prekonať, ale musíš pre to niečo urobiť. Niečo navyše oproti svojmu bežnému vyučovaniu v škole. Myslíš že by si to dokázal?"

Ušiačik sa potešil že pán učiteľ vie ako mu pomôcť a hneď odpovedal: "Áno, pán Klokan, samozrejme, čo mám urobiť?"

"Dobre", povedal klokan, teraz musím ísť učiť ďalšiu hodinu staršie deti, ale po škole sem príď a ukážem ti ako na to."

Ušiačik pritakal a rozbehol sa domov na obed lebo už bol veľmi hladný. Keď sa zajačik doma najedol, nepobral sa do svojej postieľky ale rýchlo vybehol znovu von. Mama sa tomu trošku čudovala, lebo ušiačik si po obede vždy rád zdriemol. No zajačik bol taký rýchly, že sa ho nestihla ani spýtať čo sa deje.

Keď prišiel na ihrisko, pán klokan práve ukončoval hodinu so staršími žiakmi. Ušiačik počkal až pán učiteľ prišiel k nemu.

"Som rád že si prišiel ušiačik, určite by si teraz radšej spinkal, však?" uškrnul sa pán klokan.

Zajačikovi sa až začerveneli uši, lebo naozaj by bol radšej v teplej postieľke. "Áno" priznal ušiačik, "ale chcem vedieť preskočiť tú prekážku!" dodal rozhodne.

"To sa mi páči ušiačik" usmial sa učiteľ a pokračoval: "Teraz poďme ku prekážke. S každým problémom s ktorým sa v živote stretneme sa musíme najprv dobre zoznámiť."

Keď prišli ku prekážke, pán učiteľ ukázal zajačikovi ako sa prekážka nastavuje, vysvetlil pri akých športoch sa používa, aj dokonca aj to, kedy sa prvý krát taká prekážka začala v športe používať. Ušiačik všetko napäto počúval a dokonca sa naučil ako nastavovať latku prekážky do rôznych výšok.

"Teraz sme dali latku najnižšie ako sa dá, skús cez ňu preskočiť", vyzval pán klokan ušiačika.

Ušiačik neváhal a len tak z miesta preskočil prekážku. "To ide ľahko" povedal.

"A teraz s rozbehom" pokračoval pán učiteľ.

Zajačik šiel na miesto z ktorého sa mal rozbehnúť. Prekážka bola nízko a žiadny problém nevidel. Rozbehol sa a s ľahkosťou ju prekročil.

"Výborne," povedal učiteľ "a teraz nastavíme spolu latku o stupienok vyššie."

Takto zajačik skákal cez prekážku, a zakaždým úspešným skokom zdvihli latku až kým nebola skoro tak vysoko ako na hodine. Zajačik cítil, že posledný skok, aj keď úspešný, už začal cítiť ten strach ako pred tým. Teraz sa mu prekážka zas zdala veľmi vysoko. Jeho váhanie si všimol pán klokan a zajačika zastavil.

"Nie, ešte neskáč", povedal, a nastavil latku o stupienok nižšie. Keď tak urobil, naznačil ušiačikovi aby sa rozbehol. Ušiačik sa rozbehol a prekážku, tak ako predtým, preskočil.

"Cítil si strach, však?" spýtal sa klokan.

"Áno," priznal ušiačik

"Tak budeme chvíľku skákať len s latkou v tejto výške, dobre?".

Ušiačik takto skákal ešte niekoľko krát, ale už bolo neskoro a tak sa musel ušiačik vrátiť domov.

Bol taký unavený, že pri večeri zaspal a ani nevedel, ako ho mamička odniesla do postieľky.

Druhý pokus

Ráno sa ušiačikovi véééľmi nechcelo vstávať. Aj labky ho z toľkého skákania trošku boleli. Dnes určite budeme znovu skákať cez prekážku, pomyslel si. Do lesnej školy šiel sklesnutý, bál sa, že ak bude prekážka znovu tak vysoko, tak ju nepreskočí. Ale keď prišla hodina s pánom klokanom, hneď videl, že prekážka je v rovnakej výške ako ju včera zanechali. A tak, keď prišiel rad na ušiačika, s ľahkosťou prekážku preskočil. Všetky zvieratká mu zatlieskali a tešili sa sním. Dokonca ani necítil ten strach ako predtým, a keď pán klokan posunul latku o stupienok vyššie, znovu ju hravo zvládol. Na konci hodiny už skákal cez prekážku, aj keď bola ešte vyššie, ako keď sa vtedy bál.

Keď bol doma so svojou rodinou, pochváli sa ako skákal cez veľkú prekážku.

"Kde si včera poobede tak rýchlo vybehol?" spýtala sa mama. "Obyčajne si rád zdriemneš", dodala.

Ušiačik porozprával čo sa stalo a aj to ako mu pán klokan pomohol a na záver dodal:

"Aby sme prekonali prekážky, musíme vedieť niečo obetovať".

Keď mamička ukladala ušiačika spať, spomenul si na farebný kamienok ktorý našiel včera cestou do školy, vyskočil z pelechu až sa mamka zľakla že čo sa stalo. No hneď ako jej dával krásny kamienok usmiala sa a zajačika hladkala po uškách kým sladko nezaspal.