Nie je to ľútosť a nie je to myšlienkový koncept. Tak, ako svaly sú výsledkom cvičenia, tak je súcit výsledkom správnej duchovnej praxe pozornosti. Na východe ho stelesňuje (personifikuje) bódhisttva súcitu Avalókitéšvára (jap. Kanom, čínsky Kuan-jin). Znázorňovaný bol v mužskom aj ženskom aspekte. Jeho ekvivalent na západe je Ježiš Kristus a panna Mária.

Rozvíjanie súcitu znamená venovať svoju pozornosť svetu, avšak s múdrosťou (ktorú stelesňuje bódhisattva múdrosti Maňdžušrí). Meno Avalókitéšvára znamená "Ten, ktorý vníma výkriky sveta". Z tohto názvu sa dá pochopiť, že zatiaľ čo duchovne nevyspelé bytosti počúvajú len seba - len svoje túžby a potreby (potreby ega), tí, ktorí si vypestovali súcit, počúvajú potreby celého sveta (teda aj svoje).

Súcit vzniká z praxe pozornosti. Bez pozornosti nie je súcit.

Ak chcete vidieť ľudí bez súcitu, stačí zájsť do najbližšej psychiatrickej liečebne, či väzenia, kde uvidíte ľudí, ktorí majú rozbitú pozornosť, sledujú len svoje bludy či potreby, nedokážu sa sústrediť na to čo im hovoríte a ktorí nemajú problém ubližovať svojím sebeckým jednaním svojmu okoliu. A ak chcete vidieť rozvinutý súcit, hľadajte u ľudí ktorí sa plne venovali niečomu alebo niekomu a vedia vám dať plnú pozornosť, keď sa s nimi bavíte.

Myslite na to, až vám niekto bude tvrdiť, že súcit je len sebectvo. Budete vedieť, čo od takého človeka očakávať. 

Súcit

Na hranici formy, času,

kde sa duše túžbou trasú,

po návrate nazad domov,

vyvstal súcit, vravel:

"Daj si pohov!

Otoč sa a správnou nohou,

vykroč nazad, opusť bohov!

Podaj ruku všetkým vzadu,

daj im nádej, lásku, radu.

Skoč do prúdu, dýchaj zľahka,

odniesť Ťa je preň vec ľahká.

Iba zostaň v prítomnosti,

plný jasu, pozornosti.

Keď roztopíš ďalšiu kryhu,

spomenieš si v okamihu,

život nie je žiadna kóma,

že si bol vždy priamo doma."